radomeer.sk
 

Copyleft v hudbe feat. SOZA fail

28. júna 2011

coplyeft-hudba.png

V predošlom zo série článkov o copylefte som vo všeobecnosti načrtol myšlienku: Ako by vyzeral svet, keby sme uvoľnili pravidlá a zákony, ktoré sa snažia chrániť autorov a najmä ich odmeny?
Ako som mal rozpísaný tento článok, ktorý sa mal pozrieť bližšie na
možnosti zmien v oblasti hudby, stalo sa čosi, čo mi nemohlo lepšie
nahrať do karát: Blogosférou prebehla „kauza“ Slovenského ochranného
zväzu autorského (SOZA), ktorý sa rozhodol inšpirovaný výpalnickými praktikami vyberať od blogerov poplatky za vložené videá z youtube.

Priznám sa, že ma svojim spôsobom dojalo rozuzlenie tejto „kauzy“: SOZA stiahla chvost (alebo skôr zastrčila rožky) vďaka tomu že narazila na intenzívnu a  oprávnenú kritiku zo strany blogerov.

(kto chce viac o tomto prípade, odporúčam zdroj, ktorý zhŕňa celý priebeh: Bacha na Facebook SOZA! blog designshop 220)

Z chvíľkového emočného opojenia som sa ale rýchlo prebral keď som si uvedomil, že nešlo o nejaký boj za posun vpred, ale iba o zúfalú obranu pred návratom do doby kamennej. Inými slovami: situácia je stále zlá, ak nie ešte horšia. SOZE to nevyšlo tentoraz, no nabudúce sa môžu lepšie vyzbrojiť a netárať o „hyperaktívnych odkazoch“ či nerozumieť rozdielu medzi zdieľaním cudzieho obsahu a publikovaním vlastného. Okrem toho, mnohí správne poukázali na oficiálne stanovisko zväzu, v ktorom stojí, že legislatíva im takýto postup neumožňuje. Zatiaľ im neumožňuje…
Znova sa budem opakovať, že sa mi tento stav vôbec nepáči. Čo sa ale s tým dá robiť? V prvom rade, treba zmeniť vnímanie frázy „kopírovanie zabíja hudbu“ na „kopírovanie šíri hudbu“, pretože práve neustále obviňovanie kopírovania je to, kvôli čomu podobné absurdné situácie vznikajú.
Kopírovanie by nemalo byť trestané. Obligátna otázka: z čoho ale budú žiť hudobníci? má tiež svoju odpoveď. Áno, mali by byť zaplatení, aby mali motíváciu tvoriť. Nemali by byť ale platení zväzmi, vydavateľstvami alebo inými vyberačmi poplatkov. Tie predstavujú nezmyselný byrokratický medzičlánok, ktorý je vďaka súčasným techológiám nepotrebný. Tiež by mali byť platení primerane k svojej funkcii v spoločnosti. Zdá sa mi nepomerné, ak niekto dostane za dvojhodinové hopsanie na pódiu toľko, čo možno nezarobia zamestnanci jednej nemocnice za rok.
4994199251_f38c05382d_b2.jpg

Kopírovanie hudby je dnes tak jednoduché a každému dostupné, že brániť mu nemá žiaden zmysel. Ak si to ešte niektoré múdre hlavičky neuvedomili ani po viac ako dvadsiatich rokoch existencie digitálnych formátov, tak pripomínam, že je to praktického hľadiska nemožné (a skúsenosti to len potvrdzujú). Napriek tomu podľa platných zákonov vo väčšine sveta veľká časť ľudí patrí na niekoľko rokov do basy, za to, že majú doma napálené cédečká. Hajzli…

Autorský zákon je asi jediný zákon, ktorého vymáhanie funguje tak, že keďže je pravidelne takmer každým občanom porušovaný, z času na čas je potrestaný jeden z jeho porušovateľov na postrašenie. 
Samozrejme, predstavte si, že budete mať to „šťastie“ a budete vybraní, aby ste slúžili ako odstrašujúci príklad. Slovo spravodlivosť by vám asi ťažko išlo na jazyk, keby ste si pomysleli na všetkých tých známych, kamarátov, kolegov, spolužiakov, o ktorých viete, že sa prečinili a prečiňujú rovnako ako vy, len nemali to „šťastie“.

Čo by sa stalo, keby kopírovanie hudby bolo beztrestné? Naozaj by „zabilo hudbu“?

Možno by sme sa pri odpovedi na túto otázku mali najprv pozrieť na to, ako sa vlastne hudba „zrodila“. Bolo to asi veľmi dávno, no určite minimálne tak dávno, že ešte neexistovali žiadne možnosti hudbu predávať na nosičoch a teda ani „ilegálne“ kopírovať. Napriek tomu sa zrodila a žije dodnes. Skladby ako také neboli nikoho vlastníctvom, oceňovaní boli najmä ich interpreti. Rovnako zarábajú aj mnohí dnešní hudobníci bez toho aby museli pri tom šikanovať či dokonca priamo trestať svojich fanúšikov. Stačilo by, keby po vzore svojich predchodcov žili zo vstupného na živé vystúpenia a pýtali si aj dobrovoľné príspevky na svoju činnosť. Vďaka internetu nie je pre hudobníka nič jednoduchšie ako vyzvať svojich fanúšikov, aby finančne podporili napríklad nahrávanie nového albumu. Okrem toho, ako „idoly“ majú možnosť propagovať značky rozličných produktov, čo tiež nemusí byť zanedbateľný zdroj príjmu. Keď sa pozrieme na dnešných úspešných hudobníkov, nedá sa povedať, že by sa napriek toľko skloňovanej kríze hudobného priemyslu mali zle. A tiež si nemyslím, že na robenie kvalitnej hudby nevyhnutne potrebujú lietať pozlátenou helikoptérou medzi palácom na Miami a haciendou v Saint Tropez.
Ale predsa len povedzme, že by teoreticky kvôli zníženým ziskom z predaja naozaj klesla hudobná produkcia. Lenže koľko vlastne tej hudobnej produkcie skutočne je? Asi sa zhodneme, že z pohľadu jednotlivca prakticky nekonečné množstvo, keďže ju nemá šancu prepočuť ani keby sa rozhodol že do konca života nebude robiť nič iné. Okej, lenže ja počúvam len „tú dobrú hudbu“ a zďaleka nie všetko… Koľko je teda len „tej dobrej“? To je samozrejme diskutabilné, ale osobne zastávam názor, že približne toľko isto :)
Apropo, aká hudba je naoza kvalitná? Z môjho pohľadu totiž práve tá najziskovejšia hudba patrí k tomu, čím by ma moji nepriatelia mohli veľmi efektívne mučiť. To, čo rádiá kolujú do zblbnutia (a generujú tak zakaždým poplatky pre zväzy) obvykle nebýva ani kritikmi, estétmi a podobnými samozvanými odborníkmi hodnotené ako najvhodnejší nástroj pre rozvoj ducha. Bez Elánu a Desmodu by asi boli stužkové a slovenské telenoseriály o kus chudobnejšie. No možno by nám to ani tak nechýbalo, keby sme o nich nikdy neboli vedeli…
Tiež ma dojíma, keď sa hudobník ovenčený oceneniami z SMS televíznych súťaží o auto posťažuje, ako je na Slovensku ťažké robiť hudbu, lebo „tu nie je trh“ (rozumej: „nie sú peniaze“). A o dve otázky na to pán umelec povie, že najlepšia hudbá vzniká, ak je robená  srdcom. Tak buď treba na dobrú hudbu peniaze, alebo srdce. Vyberte si. Skôr sa ale prikláňam k tomu, že hudba nie je o nič odlišnejšia od iných činností a kto skutočne chce, materiálne prekážky ho nezastavia. Mimochodom, už ani neviem koľko chalanov zo svojho okolia poznám, ktorí napriek tomu, že na hudbe nijak nezarábajú (skôr prerábajú), venujú sa jej dlhé roky a majú svojich spokojných fanúšikov. Nehrajú ich rádia ani nevypredajú štadión, ale zato sa ich fanúšikovia naplno bavia na vystúpeniach a úprimne tešia z každej novej skladby.
A ak by niekto chcel tvrdiť, že tento model „jednoducho nebude fungovať“, mal by si trošku rozšíriť obzory o dianí na hudobnej scéne. Okrem toho, že takzvané free releases sú najmä v elektronickej hudbe už prakticky bežným javom, pri menej známych a začínajúcich hudobníkoch je úplne samozrejmé, že sa snažia svoju hudbu zverejniť na čo najväčšom počte webových kanálov ako myspace, youtube či soundcloud. Všade tam narazíte na obrovské množstvo hudby, ktorú vám autori sami ponúkajú bez nároku na odmenu. A určite nejde o nejakú nekvalitu. Stačí si uvedomiť, že mnohí svetoznámi interpreti majú najväčšie hity práve zo začiatku svojej tvorby.
Ale hudba zdarma nie doménou len okrajových žánrov či začínajúcich amatérov. Nájdu sa výnimky medzi takými, ktorí už roky točia vysoké obraty: napríklad Radiohead vydali už druhý album pre svojich fanúšikov na stiahnutie zo svojej webovej stránky za dobrovoľný príspevok. A pochvaľujú si. Najmä to, že ich už nezdiera žiadne vydavateľstvo.
Zhrnul by som ponaučenie z tohto článku do troch jednoduchých formulácií:

1. Kopírovanie nezabíja hudbu.

Kopírovanie hudbu šíri. Vďaka kopírovaniu sa ľudia môžu k hudbe dostať jednoducho, okamžite a neobmedzene, narozdiel od starých spôsobov šírenia, ktorých jediný prínos je v tom, že sa vďaka nim ľahšie vyberajú poplatky.

2. Kopírovanie hudby nie je krádež.

Pri krádeži hmotná vec zmení svojho vlastníka, ktorému tá vec následne chýba. Hudobný súbor nie je hmotná vec a skopírovaním nikomu nikde nechýba.

3. Autori majú aj iné zdroje príjmov ako autorské poplatky.

Napríklad zo živých vystúpení, sponzoringu, propagácie produktov, darov,… Ak im tieto príjmy nestačia, môžu zvýšiť vstupné na koncerty, urobiť zbierku medzi fanúšikmi…

532.png
Nakoniec si ponaučení prečítajte aktuálny rozhovor s pánom generálnym riaditeľom SOZY:

Repčík: Nemám rád empétrojky | SME.SK

„…existujú tvorcovia obsahov, ktorí z toho musia mať príjem.“

„…všetky peniaze delíme medzi autorov. Okrem režijnej zrážky.

„Problém je, že je to spoločensky tolerovaná krádež. V obchode neukradnete dvojeurovú milku, lebo by ste sa dočkali spoločenského odsúdenia. Ale sťahovať si nelegálne videá je bežnou praxou kohoľkovek v tejto krajine.“

A nakoniec citát, ktorý to zaklincoval:

„Technológie idú míľovými krokmi dopredu. Dostali sme sa do situácie, kedy štandardný spôsob ochrany autorských práv, ktorý bol zaužívaný možno tridsať, štyridsať rokov, sa bude musieť radikálne zmeniť. Ako, to teraz nevie nikto.

Nevie to možno tak SOZA, pán Repčík (rovnako ako očividne netuší čo je MP3 a Creative Commons, zato objavil nové slovenské slovo „kontenty“) a nevedia a nechcú to vedieť ani všetky ostatné výpalnické organizácie po celom svete.

Dúfam ale, že my ostatní už vieme, čoho sa máme dožadovať.